Príliš moja

V núdzi poznáš priateľa...

A kto je vlastne priateľ?

Ten, čo klope Ti na dvere ako ďateľ,

keď v jeho vlastnej potrebe sa Ti prihovára?

A nezáleží mu na Tebe,

keď mu dvere otváraš.

Netušíš, že nie získaš, ale stratíš.

Zastavím tok myšlienok,

čo smeruje ma k poznaniu?

Predstiera mi, čo v hmle omámenia skryté bolo.

Čo v bedlivosti mysle

teraz už jasné je a čo rozpoznávam.

Nezabránil som sklamaniu.

V diere času ponorený do seba

prehlušujem vonkajší svet vlastným svedomím.

Prepáč, že ublížil som,

nie je možné vziať to späť.

Vetrám v duši zatuchlinu, otváram dvere,

ktoré otváral aj priateľ vo vlastnej potrebe

o chvíľu nespútaný privriem, čo keď...

Vyvetrané, stojím s tvárou ako mím...

Nie je náhoda to

čo do môjho žitia Boh vložil,

že zveril mi Vás.

Čo malo sa stať, to stalo sa!

Niekto vo mne umrel, iný ožil.

V nenávratno nenávratne minulosť zmietol čas.

Čo nedopovedané je padne na dno duše,

Záblesk lúča na tom mieste badať.

V depozite myšlienok budeme hľadať,

Nájdeš to, ak otvoriť chceš, môžeš...

                                            Šaňo, klub Levice [2011]