Pokora

(lat. humilitas, rus. smirenomudrije, nem. Demut, angl. humility)

• je jednou zo siedmych cností, je to pocit, keď si človek uvedomuje vlastnú nedokonalosť alebo závislosť na niekom;
• je skromné chovanie, nesebeckosť a prejavuje sa u človeka, ktorý rešpektuje druhých.

***

Zoznam siedmich cností (alebo čtností) ustanovil okolo roku 600 pápež_Gregor_I._Veľký...

Sedem cností:

1. Pokora ~ viera; skromné správanie, nesebeckosť, majúca rešpekt; mať dôveru, keď sa očakáva. Je opakom toho, keď človek neúmerne velebí sám seba. Pokora je pocit, keď si človek uvedomuje vlastnú neokonalosť alebo závislosť na vyššie požiadavky, a má tak dôveru, keď sa to od neho očakáva, a nie keď potrebuje neúmerne velebiť sám seba. Je to cnosť, ktorá sa prikláňa k vlastnej bezvýznamnosti, slabosti a nedokonalosti podľa poznania pravdy.
2. Štedrosť
3. Dobroprajnosť
4. Mierumilovnosť
5. Cudnosť
6. Striedmosť ~ sebakontrola, zdržanlivosť a umiernenosť; vnímanie plnou mysľou; sebaovládanie; "uzda".
7. Činorodosť

Sv. Tomáš Akvinský (bol tal. filozof a teológ) považuje pokoru za cnosť cností.

Opakom pokory je pýcha (lat. superbia), ktorá_patrí_medzi_sedem_hlavných_hriechov:

Pýcha * Lakomstvo * Závisť * Hnev * Smilstvo * Obžerstvo * Lenivosť

Pokora vyrastá z pocitu vlastnej slabosti a nedokonalosti vzhľadom k_požiadavkám vyšších bytostí:

• v židovskej viere patrí pokora - šiflut - medzi cnosti;
• v kresťanstve je to pokánie v modlitbe;
• v isláme je pokora pred Bohom vyjadrovaná dodržovaním príkazov koránu a sunny (šaríja) a vnútornými gestami pri modlitbe a vstupe do mešity, atď.;
• v budhizme je pokora osvietenie v meditácii;
• v hinduizme je to vyslobodenie od karmy, vykúpením z reinkarnácie [meditáciou nad oslobodením od viny, získanej zlým životom].

***

Pokora = zdroj radosti:

Pokora je základný rozlišujúci znak, jeden z parametrov autentického života kresťana, pretože je "príbytkom lásky". V protiklade k hlbokej vnútornej radosti, ktorá pochádza z pokory, vytvára pýcha len nekľud a nespokojnosť. Pýcha vedie k orientácii na veci, ktoré sa týkajú vlastného JA, hodnotí všetko výlučne z pohľadu subjektívneho; pyšný človek je obeťou častých výbuchov hnevu, keď si myslí, že ho druhí neberú vážne, alebo nemá dobrú náladu, keď si uvedomuje vlastné chyby, či lepšie charakterové vlastnosti iných ľudí. Ak ste niekedy zarmútení a uvedomujete si, že duša je plná nekľudu, je to preto, že príliš myslíte na seba...  ...pokiaľ sa sústreďujete len na seba, nielenže sa dávate na špatnú cestu, ale tiež strácate šťastie! Pýcha je vždy prvou ozvenou vzdoru, dôsledkom čoho je strata priateľstva i strata vlastnej harmónie, ktorá môže viesť k zúfalstvu. Pyšný človek nevie vyriešiť svoje vnútorné konflikty a je vystavený stálym konfliktom s druhými.

Sila príťažlivosti pokory:

Tí, ktorí bojujú o skutočnú pokoru sa stávajú osobnosťami, ktoré priťahujú ostatných. Svojim obyčajným chovaním vytvárajú okolo seba oázu pokoja a radosti, pretože si druhých vážia. V rozhovore v rodine, v živote, s kolegami či s priateľmi vedia chápať i odpúšťať; žijú v priateľstvách s ostatnými - s ochotou im pomáhať, bez akéhokoľvek nároku. Príčina úzkosti alebo pesimizmu je v tom, že sa pozeráme na veci pohľadom príliš zameraným na seba! Pokora je tou prvou lekciou, v ktorej sa naučíme, keď začneme úprimne rozmýšľať nad sebou samými a nad svojím životom!

Pokorný človek je realista.

Pozrie sa na seba a naplno si uvedomí a prizná, kto je. A toto soje poznanie prenáša do života. Pokorný človek sa nepokladá ani za menšieho ani za väčšieho, než akým je v skutočnosti. Pokladá sa za takého, aký je! Ide mu o pravdu. Toto mu umožní vyhnúť sa i zúfalstvu, i pýche. Pokorný človek má slobodu byť tým, čím naozaj je. Neznepokujujú ho veci, ako je povesť, vlastné záujmy alebo neúspech. Keď vykoná nejaké dobré dielo, raduje sa z neho. Pokorný človek nemusí nič chrániť a brániť. Necíti sa povinný brániť si nejaký svoj falošný obraz, ktorý si o ňom ľudia, ktorí ho v skutočnosti nepoznajú vytvorili, pretože mu na žiadnom krásnom obraze nezáleží. Hlavné pre neho je, aby obraz, ktorý maľuje bol pravdivý.

Pokorný človek nikdy nie je spokojný s tým, aký je a čo už dosiahol. Je si vedomý povinnosti rásť a obracať sa od nedobrých vlastností, ktoré na sebe má. Človek, ktorý je pokorný, ani od iných nebude očakávať, že budú niečím iným, než čím v skutočnosti sú. Berie ľudí takých akými sú. Ľudia sú pre neho darom. Pokorný človek sa nenachádza v nebezpečenstve, že sa stane obeťou sebaľútosti. Nebude upadať do smútku, že sa mu nedarí stať sa tým, čím nemôže a nie je schopný byť.

Pokora prináša do života slobodu.

Na teologickej rovine sv. Augustín trvá na tom, že pokora je prvou,_druhou_a_treťou najdôležitejšou vecou v náboženstve.

Pokora je matkou mnohých cností, pretože z nej sa rodí poznanie, chápanie, realizmus, čestnosť, úprimnosť, sila a oddanosť. Ktosi sa vyslovil, že najlepším prostriedkom k tomu, aby sme sa udržali pri pravde a teda žili v realizme je humor. Humor je ďalšie slovo, ktoré má ten istý základ ako humilitas (pokora) a ako humus (zem). Je tomu tak preto, lebo aj slovo človek (humanus) má v jadre svojho slova zem. Ako to povedal istý múdry človek: "Mnoho ľudí by bolo chabo -ak vôbec- odetých, ak by sa mali obliecť do svojej pokory." Pokora, ak je skutočná, je prinajmenšom práve tak znakom vnútornej sily ako odvaha.

Ako sa stať pokorným?

Otvor sa... Príjmi svoje obmedzenia, svoju úbohosť, ale príjmi s vďakou aj svoje dary, schopnosti. Čo si dostal, dávaj ďalej, nenechávaj si to pre seba. Až keď budeš pokorný, môžeš skutočne dávať a prijímať. A všetky dobré skutky rob ticho, nenápadne, nie preto, aby Ťa obdivovali, ale z lásky. Vtedy budú mať úžasnú hodnotu.

Pokora Ti umožní rásť v láske...

Záverom:

"Nosíme v sebe priveľa slabostí. Keď ich nemôžeme úplne premôcť, aspoň im nedovoľme, aby získali nad nami prevahu."