Pil som, ako každý iný

...skutočné príbehy:

Ako to bolo u mňa :

Musím sa obzrieť dvadsať rokov dozadu, a spomenúť si kde vlastne
bol začiatok. Teraz,keď sedím a píšem to, uvedomujem si, že to robím
nerád, a tiež, je to vlastne dávno.

Pokúsim sa pomenovať kritické momenty,
a tiež identifikovať okamih, keď som sa rozhodol úplne prestať.

    Pil som ako každý iný, v socializme sa pilo viac, bol to spoločenský
prostriedok, ako začať akýkoľvek kontakt. Pilo sa na pracoviskách, a teda
stalo sa, že sa ľudia opíjali už i tam. Ja som pracoval na pracovisku, ktoré mohlo skladovať isté množstvo alkoholu, teda mal som to blízko, a

využíval som to!

Boli to tajné posedenia so spolupracovníkmi, keď sme si spoločne vypili. Zložili sme sa na fľašku vína, ktorú sme do skladu potom vrátili. Potom sa v mojej rodine stala nečakaná fatálna udalosť. Bola to hlboká, definitívna strata, ktorá
spustila jedno dlhé, dvojročné ťažké opilstvo. Za tie dva roky som nebol
triezvy ani jeden deň. Trpela moja rodina i kolektív v práci.

To, že je so mnou zle, som pochopil, a vôbec to pripustil vtedy, keď mi môj
najlepší priateľ povedal, že je ochotný ísť so mnou na liečenie. Neskôr
mi to nariadil môj šéf, a musel som ísť. Prvé liečenie bolo ambulantné
u Dr.Kuriačkovej. Okrem úspešného ukončenia chronického pitia u celej
skupiny, sa vytvorili výborné kamarátske vzťahy.
    Vydržalo to cca rok.

Potom som začal mať problémy so spaním a tajne
som začal piť. Viem, že to bolo osem deci vína každý večer. Spal som
dobre, ale po istom čase som dávku zvýšil až na tri litre.

Jedného dňa
som si najal taxík a dal sa zaviesť do Hronoviec. Bol som tam dva
týždne, ukočili mi tam ťah, a ako tak ma dali do poriadku.
    I prvýkrát, i teraz mi všetci uverili, že to bude dobré, ale
nebolo.

Zlyhal som opäť! 

...a vždy som klesol o niekolko latiek nižšie.
Tentokrát som sa zatvoril na pracovisku so zásobou alkoholu a
pil od rána do večera niekolko dní. Pomohli mi opäť dostať sa z toho, ale*zákonitosti tejto choroby pôsobili ďalej..!

Opäť som sa rozpil
a tentokrát som zašiel na Prednú Horu, kde som sa podrobil trojmesačnej
tvrdej kúre, kde ma dennodenne navštevovali výčitky svedomia a*spomínam si, ako som si deň za dňom budoval odhodlanie mojich blízkych, môj pracovný kolektív už nesklamať.
    

Čo myslíte? Odpustili mi?

Áno, urobili to! Opýtali sa ma, keď som sa
vrátil z Prednej Hory: "Už ste nám zdravý?"
    A vy si čo myslíte, ktorý z týchto okamihov mal byť rozhodujúci? Boli by mi odpustili ešte povedzme osem takých pádov? Alebo dvanásť?

Bol by som to vôbec vydržal? 

Urobil som tomu koniec pre seba,

alebo pre tých ľudí, ktorých
som tak ťažko skúšal..?

    Keď som bol v paláci Prednej hory,na najvyššom poschodí a díval sa
von oknom na lesy Muránskej planiny, prial som si jedno-jediné: aby už
prešiel čas. Čas čakania na to, aby sa zabudlo na moje zločiny, ktoré
som spôsobil na dušiach iných.
    

Ten čas -sami vidíte- uplynul. A ja i teraz hovorím o sebe ako*liečenom alkoholikovi, aby som bol príkladom, aby som mohol pomôcť,
keď má niekto ťažkosti, lebo niet rodiny, kde by neÚRADOVAL tento ZLÝ PÁN,
málokto neocení, že alkoholik sa polepšil a žije iným životným štýlom.
A tiež, že človeku v ťažkostiach musíme pomôcť nie raz, dvakrát, či*osemkrát, ale tisíckrát! Takýto človek musí využiť všetky formy možnej pomoci, ktoré*sú okolo, nikto sa mu nevysmeje, naopak! A keď nájde pomoc,
potom si každý môže priať, aby prešiel ten jeho zlý čas...

Čas čakania na svoje dobré, možno najlepšie dni!

-anon-